Druhá tvár

Hana má skvelý život, na ktorý sa nemôže sťažovať. Výbornú prácu, dobrých kamarátov, na ktorých je spoľahnutie, nechýba jej rodina či pevné zdravie. Niečo jej ale predsa chýba, a to sa rozhodne hľadať na internetovej zoznamke. ,,Ukážte mi dvoch slobodných tridsiatnikov, ktorí to aspoň neskúsili,“ bráni sa najmä sama pred sebou. Spočiatku jej to nie je po chuti, ale keď narazí na Adama, názor zmení. Zábavný, okúzľujúci a milujúci Adam jej ukáže, že láska sa dá nájsť aj vo virtuálnom svete. Život s ním však časom prináša množstvo otáznikov ohľadom dôvery, na ktoré si nevie odpovedať. Ako dobre pozná toho, s kým žije? A ako dobre pozná samu seba? Ukážka: Neskutočné, ako čas letí, keď sme šťastní. Všetko ide jednoduchšie, každodenné povinnosti nás až tak neubíjajú, dni sú dlhšie a slnko hreje teplejšie. Ani sa nenazdám a už končí ďalší pracovný týždeň. Pri odchode z práce sa mi nechce veriť, že už je to sedem dní od nevydarenej návštevy u Emila. Po Adamovej modrine už nie je ani stopa, bola len povrchová a ako on sám povedal – o jej zmiznutie som sa postarala lepšie ako celé nemocničné oddelenie. To som celá ja, môj spasiteľský syndróm sa ozval v plnom rozsahu. Bála som sa, či mu nebude časom niečo horšie, keďže mi o tej bitke nič viac nepovedal, neviem, ako presne prebiehala a mala som obavy o vnútorné zranenia. Jednoducho, fantázia mi naplno pracovala. Aký to bol ale krásny týždeň... Naše životy do seba skvele zapadli a funguje nám to. Takto som si celý svoj život predstavovala vyrovnaný partnerský vzťah. Adam mi dáva pocit bezpečia a opory a vedomie toho, že sa vraciam domov a nečaká ma prázdny byt, je veľmi upokojujúce. Netušila som, aká som osamelá, kým sa to nezmenilo. Hovorí sa, že človek nevie, čo má, kým to nestratí. Platí to ale asi aj naopak. Nevieme tiež, o čo prichádzame, kým to nemáme. Každý deň vstávam aj zaspávam s úsmevom, po boku muža, ktorého ľúbim. On to síce nevie, pretože som stará škola a nikdy by som to nahlas prvá nepriznala. Ani to od neho neočakávam, láska sa vynútiť nedá a som si istá, že ak nie teraz, onedlho to tak bude cítiť aj on. Niektorým ľuďom treba dopriať čas a ja ho mám habadej. Na prichádzajúci víkend sme si naplánovali nákupy a ničnerobenie. Tak veľmi sa na toto jednoduché trávenie času vo dvojici teším, že po ceste domov skoro lietam. Keď prechádzam okolo Evičkinej pekárne, zastavím a nazriem do výkladu. Pohľad mi padne na čerstvé pečivo a sladké dobroty. Ale tá vôňa... tá vôňa ma presvedčí, že jednoducho musím vojsť dnu a niečo drobné nám zobrať. ,,Pekný deň, Hanka, dávno som vás tu nevidela,“ víta ma majiteľka so širokým úsmevom na perách. ,,Už som si myslela, že ste mi dali košom,“ povie, ale bez náznaku výčitky v hlase. Je veselá ako vždy, opäť jej dobrá nálada nesklamala. ,,Dobrý deň,“ odzdravím ju. ,,Vám nikdy, veď vaše výrobky sú široko ďaleko najlepšie, to hádam viete,“ opätujem jej úsmev. ,,Mala som teraz menej času a do práce som nie raz utekala. Ale nechala som sa nalákať vôňou.“ ,,Čo to bude dnes?“ ukazuje rukou na všetky dobroty, ktoré ponúka. Obzerám si croissanty, rožky a všetok sortiment a tečú mi slinky. Rozhodnem sa pre dve šišky a ani to nedopoviem, Evička mi ich už aj podáva so slovami, že čerstvé budú aj zajtra ráno, nech si osladím sobotu. Predstavím si k nim čerstvo namletú kávu a sobotnú pohodu, ktorú si spravíme, a znova mnou prejde radosť. Pre nás, dlhodobo slobodných ľudí, sú aj takéto veci malými radosťami. Kupovať veci do páru, myslieť na toho druhého aj pri nákupe pečiva. Adam mi naopak cez týždeň priniesol malú kytičku, ktorá dostala čestné miesto na jedálenskom stole. Ja ani neviem, kedy som naposledy dostala kvety... Nech rozmýšľam, ako chcem, bolo to už naozaj veľmi dávno. Evičke zaplatím a pri odchode si spoza dverí všimnem známu postavu. Adam stojí na druhej strane ulice a s niekým živo debatuje. Vidím ho len zozadu, ale rozhadzuje rukami a podľa jeho gestikulácie by som usúdila, že je rozčúlený. Až keď vyjdem von, zbadám, že oproti nemu stojí žena a kričí naňho späť. Teda skôr dievča, pomyslím si. Mladé dievča má na sebe jednoduché modré šaty a keď sa Adam o kúsok posunie, všimnem si jej vykúkajúce bruško spod šiat. Ťažko ale povedať, či je alebo nie je tehotná, podľa jej štíhlej postavy by som skôr „tipla“, že je v druhom stave a dôvodom jej voľných šiat nie je bohatý obed. Ani sama neviem, prečo ma z pohľadu, ako obaja divoko gestikulujú, zamrazí. Adam sa nikdy nezmienil o tehotnej kamarátke, nespomenul ani nikoho z jeho blízkeho okolia, kto by očakával potomka. Kto to teda je? Nemala by som tu len tak stáť, napadne mi. Vyzerá to tak, že ho špehujem, čo však okolo pravdy ani nešlo. Nikdy by som si to nedovolila. Ale toto je pre môj život také typické, všetko sa vždy ukáže náhodne, nemusím ani špehovať. Pravda sa aj tak vždy ukáže, a to najmä vtedy, keď to nečakám. Budem konať, myslím si, že mám právo vedieť, prečo sa muž, s ktorým takpovediac žijem, háda na ulici s cudzou ženou. Cudzou pre mňa. ,,Ahoj zlatko,“ poviem neprirodzeným priškrteným hlasom, ktorý sa snažím napraviť odkašlaním. Adam ma najprv nevidí, iba počuje, ale po mojom pozdrave najprv zdrevenie. Otočí sa a len ťažko v očiach skrýva zdesenie. ,,Bola som kúpiť niečo dobré na zajtrajšie raňajky a pozerám, že na druhej strane ulice je známa tvár,“ usmievam sa na oboch. Ani jeden z nich sa však k činu nemá, dievča na mňa pozerá rozzúrene. Čo sa to tu deje? Nedám sa ale vyviesť z miery a keďže sú obidvaja ticho, celé moje ja ma núti ukončiť to. Alebo to aspoň nejakým spôsobom zmierniť. ,,Som Hana,“ podávam jej ruku. Ona však na ňu iba pozrie a ruku späť mi nepodá. ,,A ty si...?“ spýtam sa na rovinu. Tieto sekundy, kedy na mňa neznáma iba pozerá, sa mi zdajú ako večnosť. ,,Niekto, komu tento človek zničil život. Dávaj si pozor, kým si ho pustíš k telu a do života. Nacucne sa na teba ako kliešť a už sa ho len ťažko zbavíš,“ odpovie a pozerá mi pri tom do očí, jej pohľad je plný bolesti.