Poviedky o ženách

Evita Twardzik, Ivana Popluhárová, Tatiana Brezinská, Marika Budayová, Monika Macháčková a Petra Hederová patria k najobľúbenejším autorkám edície Evitovky. A o čom by tieto dámy písali lepšie a zasvätenejšie, ako o vzťahoch a o láske. Nie, nečakajte žiadne sladké romániky. Krátke príbehy rozprávajú o tom, ako stretnúť lásku, keď ju už vôbec nečakáme. Ako zúfalo nehľadať vzťah, keď je naporúdzi dobré priateľstvo. Ako zmeniť život aj priority a byť šťastná a spokojná, aj keď sme po žiadnej zmene vonkoncom netúžili. Ako našu túžbu po láske dokáže naplniť starostlivosť o druhých. Aj ako príliš netlačiť na pílu a počkať si, kým si vás dobré veci nájdu aj samé. Ukážka: Tatiana Brezinská: Tajomstvo letnej chaty Sedeli sme na stoličkách na verande. Všetci šiesti. Tri páry. Manželský, snúbenecký a partnerský. Poznali sme sa od strednej a odvtedy sme boli nerozlučná partia. Manželia Milo a Danka. Snúbenci Rado a Maja. A my dvaja. Leo a Zoja. Kým prvé dva páry sa dali dokopy už na strednej skole, ja s Leom sme našli cestu k sebe až na vysokej. Študovali sme síce úplne iné odbory, ale bývali sme na tom istom internáte. Tým, že sme sa poznali už pár rokov, cestu k vzájomnému ďalšiemu spoznávaniu sme mali výrazne uľahčenú. Tri roky po promóciách sme stále tvorili pár, avšak bez výrazného posunu ako zvyšné dva páry. Chatu v blízkosti Slovenského raja sme si vyhliadli cez internet. Robili sme tak každý rok na začiatku leta, aby sme zakaždým spoznali inú časť Slovenska. A trávili tak čas spolu. Pracovné povinnosti a to, že sme bývali všetci v iných častiach Nitry spôsobili, že sme už na seba nemali toľko času ako kedysi. Spoločné dovolenky a niekoľko víkendov párkrát do roka sme však vždy dokázali využiť naplno. Ku podivu, vždy sme dokázali nadviazať tam, kde sme predtým skončili a tak to vyzeralo, akoby sme sa ani nikdy nerozlúčili. Pršalo. Zobudili sme sa do daždivého rána. Hneď druhého dovolenkového. Včera sme sa stihli len ubytovať, vybaliť a spraviť si menšiu túru po okolí. Pri chate bolo ohnisko, v ktorom sme ešte večer opekali. Dnes bolo plné vody a spáleného dreva. Po výdatných raňajkách, ktoré pripravili ženy, ale upratali muži, sme s kávami sedeli na verande. Pozerali sme sa smerom k lesu a pozorovali hustý dážď. „Všetky dnešné plány sú v háji,“ zanadával Milo. Priložil si pohár k ústam a hlasno si usrkol z ešte horúceho nápoja. „Podľa mňa by mohli ženy predviesť bitku v blate,“ fľochol Leo a tlmene sa nad vlastným nápadom zasmial. Vilo a Rado sa s jeho návrhom rýchlo stotožnili. „Alebo to môžete urobiť vy. Tiež si to dokážeme vychutnať,“ uzemnila svojho muža Danka. „Pozrieme sa ako to blato lepí Vaše chlpy na hrudi a nohách...“ „...podaktorým aj na chrbte a pleciach...,“ šťuchla Maja svojho chlapa pod lakťom pod rebro. „Diviak v blate,“ rozrehotal sa Milo, natiahol sa a za chlpy na rameno ho potiahol. Rado skríkol, takýto útok nečakal. „To si pestuješ na zimu?“ opýtala som sa ho a tiež si odpila z kávy, ktorá v daždivom počasí chladla na vzduchu rýchlejšie. „Čo proti mne máte,“ ohradil sa Rado. „Doteraz Vám to neprekážalo.“ „Doteraz sme ti dávali nádej, že na to prídeš sám. Si ako z nevydareného nemeckého porna.“ „Porno môže byť nevydarené?“ začudoval sa Milo. „Jasne, keď sa neskončí svadbou,“ rozosmial sa Leo. Danka po ňom hodila svoju šľapku. „Váš vzťah by sa už mohol skončiť svadbou,“ podpichla ho. „Naše porno je dokonalé,“ odpovedal. „Počuli sme,“ zamumlal si Rado. Začervenala som sa. „Máme bohatý a kvalitný sexuálny život,“ odpovedal Leo. „A asi to bude tým, že ešte nie sme svoji. Z vašich izieb zatiaľ nebolo počuť nič.“ „Niektorí sa dokážeme kontrolovať,“ nedala sa vydatá Danka. „Kontroloval som sa ako šestnásťročný pred rodičmi.“ „To si začal so sexom tak skoro?“ opýtala sa Maja. „Hej, ručne,“ odpovedal za neho Rado a aj s úrokmi mu vrátil uťahovanie si z jeho chlpov. „Všetci sme nejako začínali,“ nedal sa znechutiť môj chlap. Len som zavrtela hlavou. Keď sa od rána začalo hovoriť o sexe, bolo viac ako jasné, že táto téma sa s nami bude ťahať celý deň. „Prečo sa musí všetko točiť okolo sexu.“ „Keby sa netočilo, ľudstvo by skončilo už pri Adamovi a Eve.“ „Ty si ateista.“ „Hypoteticky, miláčik,“ žmurkol na mňa. Pozrela som sa na môjho chlapa, s ktorým som tvorila pár už 7 rokov. Č sa hovorí o tak dlhých vzťahoch? Že sa končia rozchodom? Väčšinou dosť často. Tak dlho im obom trvalo kýám sa dokopú k svadbe, že sa namiesto nej koná rozchod. Pozerala som sa na Lea a uprostred vravy a smiechu mojich priateľov som sa zamyslela nad tým, kam vlastne smerujeme my dvaja. Možno nebolo namieste porovnávanie s inými pármi. Ale sedem rokov bolo skutočne dosť na to, aby sme sa niekam posunuli. Na druhej strane, máme len po 27 rokov. Vlak nám ešte neušiel. Ale čo keď je už tak ďaleko, že ho vlastne nevidím. Vlak je fuč. Prudko som potriasla hlavou, aby som potlačila myšlienky, ktoré ma začali ťažiť. „Čo robíš?“ spýtal sa Leo. „Včela,“ odpovedala som rýchlo. Až príliš rýchlo. „V lejaku?“ „Na verande neprší.“ Bodka. Veď to bolo pravda. Leo sa poškrabal na hlave a viac sa nepýtal. Keď sa mu to aj zdalo čudné, neriešil to. Túto jeho vlastnosť som zbožňovala. Veľmi rýchlo pochopil, že žena ma vždy posledné slovo. Čokoľvek, čo potom muž povie, je začiatok ďalšej hádky. Preto sme mali v tomto smere harmonický vzťah. Či Leo zatrúbil na ústup pre pokoj v domácnosti alebo preto, že mi dal za pravdu, už nepovažujem za podstatné. Ja som z výmeny názorov vychádzala ako hypotetický víťaz a on sa vždy dokázal zachovať tak, že pri tom nestratil nič zo svojej mužnosti. V mnohých ohľadoch bol partner par excellance. Pozorný, štedrý, priateľský. Obetavý, pohotový, vtipný. Nebol prehnane tvrdohlavý, ale dokázal trvať na svojom, keď bol presvedčený o správnosti svojich argumentov. Za jeho negatívnu vlastnosť som považovala pohodlnosť. Pohodlnosť v rozhodovaní. Na všetko mal vždy čas. Trvalo celú večnosť kým sa k niečomu rozhýbal. Mnoho vecí som musela riešiť ja. Najmä tie praktické. Rezervovať hotel, objednať letenky, zabaliť veci. Vybrať z troch vysávačov ten ideálny, kúpiť darčeky pre celú jeho rodinu. On všetko odsúval na potom, akoby to potom nemalo nikdy prísť. Asi aj tých sedem rokov vzťahu vnímal ako jeden a mal pocit, že sa nie je kam posunúť. Že na všetko je stále čas. Ja som už nechcela čakať.